Test jazdenky: Volvo V40 druhej generácie (2012 - 2019)

Volvo pri prechode z čisto číselných označení svojich modelov na tie, ku ktorým priradilo aj nejaké písmeno, veľmi zjednodušilo prehľadnosť svojej ponuky. Ak ste v názve našli aj S, vedeli ste, že ide o sedan, V znamenalo kombi a C signalizovalo kupé alebo kabriolet. Veľmi prosté a človek sa v tom dokázal okamžite orientovať. Ako sa ale hovorí, zmena je život, aj keď nie vždy k lepšiemu. A tak začalo experimentovanie.

Je to kombi alebo hatchback?

Keď sa v roku 2006 prvýkrát objavilo nové Volvo C30, mnohí by podľa písmena v názve tipovali, že ide o kupé či auto bez strechy, a pritom to bol trojdverový hatchback. Ďalším takýmto úkrokom bolo i Volvo V40 na úvodnej fotografii. Prvé vozidlo s týmto menom sa ešte držalo pôvodného systému označovania - išlo o kombi odvodené zo sedanu S40. Druhá generácia štvordverového modelu prišla na trh tiež ako Volvo S40, lenže kombík dostal o desiatku vyššie číslo, a tak vzniklo Volvo V50. A z V40 bol zrazu kompaktný hatchback.

Trojdverová karoséria sa nenosí

Spomínaná C30 bola síce priamym predchodcom modelu V40, ako sme ale naznačili o pár riadkov vyššie, existovala len v trojdverovej verzii. A to bolo pre mnohých zákazníkov neakceptovateľné. Pamätáte sa ešte na trojdverové Golfy alebo jedničkové BMW? Kde sú teraz? Nuž, mizivé predaje týchto karosárskych variantov ich odsúdili k zániku. Volvo V40 sa preto malo odpútať od málo presvedčivej C30 svojim označením i typom karosérie. A pretože išlo o značku, ktorá chcela byť prémiová, kombi schopné konkurovať napríklad Golfu Variant Švédi nakoniec zavrhli.

Prvýkrát bola V40 druhej generácie predstavená v roku 2012. Dizajn, za ktorý boli zodpovední Peter Horbury, Chris Benjamin a Pontus Fontaeus, kopíroval vtedajší štylistický smer Volva a svojimi detailmi v zásade nevybočoval zo zabehaných a osvedčených línií. Automobil stál na podvozkovej platforme C1 od Fordu, ktorú využíval napríklad aj konkurenčný Focus. A pretože druhá generácia tohto modelu dostala i päťvalcové motory, objavili sa tiež pod prednou kapotou Volva V40. A to nielen zážihové. Ale nepredbiehajme.

Cross Country s Haldexom

V roku 2013 sa v ponuke objavilo prevedenie s dodatočným názvom Cross Country, teda oplastovaný model s nepatrne väčšou svetlou výškou. Čo bolo dôležitejšie, zákazníci mali možnosť priplatiť si za pohon všetkých kolies s medzinápravovou spojkou Haldex piatej generácie, takže auto hravo zvládalo pohyb v ľahšom teréne či na rozmočenej lúke.

Zo začiatku výroby nebola sériová výbava príliš bohatá. Začínali ste s automatickou klimatizáciou, halogénovými svetlami ale tiež plechovými diskami. Priplácalo sa v zásade skoro za všetko, a tak sa cena V40 často šplhala do takých závratných výšin, ktorú ju zákazník často odmietol akceptovať.

Z typického dizajnu toho obdobia nevyčnieva ani interiér. Pod palubnou doskou ste našli do priestoru vystúpenú centrálnu konzolu a za ňou odkladací priestor napríklad pre telefón či iné drobnosti. Charakteristické boli tiež tlačidlá ovládania rozvodu vzduchu ventilácie, ktoré spoločne tvorili piktogram sediacej postavičky. To sú presne detaily, ktoré vám neomylne prezradia, že sedíte vo Volve tej doby. 

Švédska automobilka si vždy zakladala na vysokej aktívnej a pasívnej bezpečnosti, takže v tomto smere nemusíte mať pochybnosti – ide o jedno z najbezpečnejších áut minulej dekády ako každé iné Volvo. Ako prvé auto na svete dostalo napríklad airbag pre chodcov, ktorý sa nafúkol pri strete v oblasti A-stĺpikov a v spodnej časti čelného okna. Teda presne tam, kde hrozí najvážnejšie zranenie chodcov pri zrážke s osobným automobilom.

Za príplatok ste v tomto aute mohli dostať aj digitálny prístrojový panel, čo v tejto triede a tom roku nebolo vôbec bežné. Veľa toho však zobraziť nedokázal, takže napríklad na pokyny navigácie či rozmanitú grafiku v štýle dnešných volkswagenov radšej zabudnite. V skutočnosti išlo len o zaujímavosť a nič inovatívne táto technika nepriniesla. 

V roku 2016 prešlo Volvo V40 medzigeneračnou modernizáciou. Facelift spoznáte najmä podľa prepracovaných predných svetiel. V ich grafike pribudli LED pásy denného svietenia, ktoré Švédi (asi z pochopiteľných dôvodov) nazvali Thorovým kladivom a podľa Volva boli také úspešné, že tento dizajnový prvok nájdete aj na dnešných autách.

Podvozok

Prednú nápravu Volva V40 tvoria vzpery typu MacPherson s trojuholníkovými spodnými ramenami a tlmičovými vzperami. Spodný čap je vymeniteľný samostatne a nie je príliš drahý a podobne sú na tom i samotné silentbloky. Zadná náprava je viacprvková, aj v prípade verzií s pohonom len prednej nápravy, tvorená jedným pozdĺžnym a niekoľkými priečnymi ramenami. 

Samotné ramená sa dajú kúpiť z druhovýroby a nie sú príliš drahé. Pokiaľ ide o jazdné vlastnosti, V40 funguje výborne. Ale to je s ohľadom na použitú platformu Fordu Focus druhej generácie pochopiteľné. Aby však platilo vyššie uvedené, musia byť jednotlivé komponenty náprav v poriadku.

Motory

Ponuka motorov bola v porovnaní s dnešnými autami jedným slovom obrovská. Okrem 4-valcových agregátov ste  si mohli kúpiť aj 5-valcové zážihové a vznetové pohonné jednotky. V označovaní od T2 do T5 sa človek kompletne stráca, rovnako aj v názvoch D2 až D4 v prípade vznetových motorov. Chvíľku to bol päťvalec, potom zase štvorvalec. Napríklad také benzínové Volvo V40 T2 existovalo s motormi s objemom 1,5, 1,6 ale tiež 2,0 litra.

Benzín

Zážihové motory začínajú so zdvihovým objemom 1,5 litra, pokračujú „jedna-šestkou“ a končia na dvoch litroch. Päťvalce boli na výber dva, s objemom 2,0 alebo 2,5 litra. Sériovo bola dostupná šesťstupňová manuálna prevodovka, niektoré autá mali v sérii šesťstupňový automat, neskôr aj osemstupňovú automatickú prevodovku. K verziám T4 a T5 ste mohli objednať aj pohon všetkých kolies so spomínaným Haldexom piatej generácie.

Nafta

Vznetové štvorvalce mali zdvihový objem 1,6 a 2,0 litra. Pre Volvo kedysi typické päťvalce ste mohli kúpiť výlučne len ako dvojlitre. Naftové motory mali vždy len pohon predných kolies, sériovo sa k nim dodávala šesťstupňová manuálna prevodovka a za príplatok šesť či osemstupňový automat. Pri výbere si dávajte pozor na označenie jednotlivých prevodoviek. Ak ide o Powershit, máte pred sebou dvojspojkovú skriňu, ktorá sa kombinovala s 1,6-litrovým dieselom a benzínom. V prípade, že narazíte na Geartronic, zapamätajte si, že ide o automat s klasickým hydrodynamickým meničom.

Spoľahlivosť

Ako som naznačil, podvozkové diely nie sú príliš drahé, bežné servisné úkony Volva V40 tak nie sú o nič drahšie ako v prípade takého Golfu. Výrazné chronické vady malý Švéd vyslovene nemá, občas sa ale môže vyskytnúť problém s digitálnym displejom a palubnou elektronikou. O niečo menej vydržia brzdové kotúče a obloženie, to však dosť závisí aj od jazdného štýlu majiteľa. V40 sa občas objavila medzi päťdesiatimi najmenej spoľahlivými autami (podľa rôznych reportov), ale vždy išlo o problémy vyriešené v rámci záruky, takže aktuálne by už ďalších majiteľov tieto starosti trápiť nemali.

Správny výber motora

Ako vybrať správny motor? Dokonalá rada neexistuje, ale mali by ste asi vedieť, že najmenšia pohonná jednotka 1.5 Ecoboost má zvýšenú odolnosť voči detonačnému spaľovaniu a konštruktéri pridali aj vodou chladené výfukové zvody. Tým odstránili pravdepodobne dva najväčšie problémy staršieho preplňovaného štvorvalca 1.6 EcoBoost, teda pomalšie zohrievanie a riedenie oleja benzínom pri jazdách na krátkej vzdialenosti a praskajúce piesty kvôli detonačnému spaľovaniu. Ak sa preto budete rozhodovať medzi týmito agregátmi, berte radšej novšiu „jedna-päťku“.

Päťvalcové turbomotory

Za najzaujímavejšie motory pod kapotou modelu V40 považujem jednoznačne benzínové päťvalce s objemom 2,0 a 2,5 litra. Väčší z nich poznáte aj zo špičkových Focusov ST a RS druhej generácie, aj keď Ford dokázal ponúknuť vyššie výkony. Tým nechceme povedať, že by Volvo V40 bolo lenivé, práve naopak. Veľmi ho však krotí sériovo dodávaný šesťstupňový automat, ktorý mu pocitovo uberá kone a zvyšuje tiež spotrebuje. Pripravte sa, že s ním budete jazdiť za viac ako 10 litrov na 100 kilometrov.

Modulárne dvojlitre

Úplne najnovšími pohonnými jednotkami, ktoré na konci výroby nahradili prakticky všetky motory (s výnimkou štvorvalca 1.5 EcoBoost párovaného s automatmi) sú dvojlitre z vlastnej produkcie. Ide stále o relatívne nové agregáty, takže na ich odolnosť a spoľahlivosť si musíme ešte chvíľu počkať, ale majiteľov by mohlo potrápiť napríklad elektrické vodné čerpadlo, ktoré by v prípade poruchy mohlo zničiť motor kvôli prehriatiu.

1.6 HDI potrebuje častejšie výmeny oleja

Vznetový štvorvalec 1.6 HDI patrí k starým známym. Má nízku spotrebu, je hlučnejší a nie je extrémne náročný na servis, ale dajte si pozor na jednu vec. Kvôli nevhodne tvarovanej olejovej vani, respektíve nevyhovujúco umiestnenej výpustnej skrutke v nej ostáva takmer liter starého oleja. V kombinácii s dlhšími servisnými intervalmi to spôsobuje rýchlejšiu degradáciu novej olejovej náplne a v motore sa hromadí kal i karbónové zvyšky. 

Časom kvôli tomuto problému odchádzajú turbodúchadlá, prípadne sa môže motor dokonca zadrieť na kľuke či v ojničných ložiskách. Našťastie väčšina mechanikov spomínanú konštrukčnú chybu pozná a odporučí vám buď skrátiť výmenné intervaly (ideálne na 10 tisíc km) alebo dokáže starý olej odsať a raz za 100 tisíc km poriadne vyčistí demontovanú vaňu. 

Uvedené problémy síce viac trápia motory vyrobené pred rokom 2010, ale ani v novších jednotkách nie je tento stav ideálny. Čím sa vám tento diesel naopak odmení, je perfektná spotreba, ktorá sa pohybuje okolo 4 litrov na 100 km.

Aj nafta s päťvalcom

Väčší dvojliter bol najprv dostupný ako päťvalec. Ide o evolúciu legendárneho motora 2.4 D so skráteným zdvihom piestov. Či si vyberiete slabšiu alebo silnejšiu verziu, obe by mali fungovať spoľahlivo a výkonu majú pocitovo viac ako v papieroch. Dokonca aj spotreba sa drží okolo 6 litrov na sto a ak sa budete trochu snažiť, zrazíte ju dokonca k 5-litrovej hranici.

Najnovšie vznetové dvojlitre s AdBlue

Keď začali nastupovať modulárne dvojlitrové zážihové štvorvalce s označením VEA, objavili sa v ponuke aj ich vznetové ekvivalenty. Motory majú niekoľko spoločných konštrukčných prvkov, napríklad kľukový hriadeľ či ojnice. Blok má rovnaké vŕtanie a niekoľko spoločných komponentov v rámci nasávania i výfukového traktu. Common-Rail využíva vstrekovače so snímačmi expanzných tlakov, tlak dosahuje až 2500 barov. Ich prípadná výmena nebude lacná, ale zatiaľ slúžia dobre. Problematický je tiež systém selektívnej katalytickej redukcie (SCR). Plniace hrdlo roztoku AdBlue je nepochopiteľne umiestnené na dne batožinového priestoru a objavujú sa tiež častejšie problémy s ventilom EGR.

Automatické prevodovky Aisin majú šesť alebo osem rýchlostných stupňov a mnoho odborníkov vám odporučí meniť ich olejovú náplň každých 60 tisíc kilometrov. Nepodceňujte to. Dvojspojkový automat od Fordu s názvom Powershift nie je príliš spoľahlivý a obzvlášť výmena drahej mechatroniky vie celkom predražiť prevádzkové náklady. Remeňové rozvody všetkých motorov majú strop v rozmedzí od 180 do 240 tisíc kilometrov, ale odporúčame vám skrátiť ich výmenný interval na 130 až 150 tisíc kilometrov.

Kúpiť alebo nekúpiť

Volvo V40 je veľmi zaujímavou alternatívou k nemeckej prémiovej trojke a nemá priameho nástupcu. Cenovo je viac na úrovni Golfu, voči ktorému stratíte na vnútornom priestore, ale auto vám to vynahradí skvelými päťvalcami a viac než dobrými jazdnými vlastnosťami.

Ak by som vyberal zážihový motor, zvolil by som si najmenší 1.5 EcoBoost od Fordu, ktorý funguje relatívne spoľahlivo. Kto chce viac zábavy za volantom, jednoznačne volí päťvalec. Tí, ktorí najazdia viac kilometrov, sa nemusia vôbec báť päťvalcového naftového dvojlitra. Berte ho ako môj tajný tip. Je tichý, má veľmi dobrý záťah, v porovnaní so štvorvalcami má jedinečný zvuk i charakter a jeho prevádzková efektivita je vysoká. Kto chce šetriť ešte viac, chybu neurobí ani s menším štvorvalcom 1.6 HDI, keď si ale postrážite častejšie výmeny oleja.