Dekarbonizácia dopravy je jedným z hlavných cieľov EÚ, pričom hlavnú úlohu v tomto procese určili na európskej pôde práve elektrine. Z najhoršieho von by nám mali pomôcť elektromobily, ktoré sa momentálne transformujú takmer výlučne z batériových elektrických áut. S ich pribúdajúcim počtom v doprave sa však na povrch vynárajú nové a nové problémy, ktoré treba riešiť a hľadať riešenia zodpovedajúce trvalej udržateľnosti. A v súvislosti s tým sa stále častejšie a hlasnejšie hovorí aj o alternatívach k batériovým elektrickým dopravným prostriedkom (reč nie je len o osobných autách, ale o nákladnej a osobnej doprave všeobecne). Vznikla preto tzv. Vodíková stratégia, podľa ktorej by mal v roku 2050 vodík pokrývať až 24 % celkovej celosvetovej spotreby energie. Vodík môže údajne pomôcť dvojakým spôsobom – ako prostriedok na dlhodobejšie skladovanie väčšieho množstva elektriny a zároveň pomôže dekarbonizovať sektory priemyslu náročné na spotrebu elektrickej energie.
Zvýšiť kapacitu prenosovej sústavy je možné aj skladovaním energie. V tejto oblasti zatiaľ hrajú prím dve známe technológie – batérie a vodík.
Riešením je len „zelený“ vodík
Podľa Maroša Šefčoviča sa v budúcnosti počíta najmä s tzv. „zeleným“ vodíkom, teda s vodíkom z obnoviteľných zdrojov, vraj najmä z veterných elektrární. V strednodobom horizonte však aj s vodíkom z atómových elektrární. Richard Sulík však varuje, že s vodíkom je to beh na dlhé trate. „Uskladnenie energie je skutočne kľúčové. Máme tu vodík, ktorý dnes nie je možné dlhodobo skladovať, pretože molekula vodíka je také maličká, že sa skrátka vytratí. Veľmi dobré je prečerpávanie vody, ale na to potrebujeme špecifický terén. Vodíkové technológie sú skutočne ešte v plienkach. Nerobme si ilúzie, že o desať rokov budeme mať 40 percent energie z vodíka. Niekedy však musíme začať,” doplnil Sulík.
Natlačíme ho do plynovodov
Priemyselná aliancia spájajúca ropné a plynárenské spoločnosti však varuje, že samotný vodík z čistej energie v najbližšom desaťročí určite nebude stačiť na potrebný rozvoj komerčného trhu s vodíkom. Práve pre rozvoj komerčného trhu s vodíkom môže byť údajne užitočná už existujúca plynárenská infraštruktúra. Plynári však dvíhajú varovný prst a upozorňujú, že úprava plynovodov na prepravu vodíka bude veľmi drahá a potrebnú sieť musia pripraviť na postupné primiešavanie vodíka do zemného plynu (súčasné meracie prístroje totiž prítomnosť vodíka nepredpokladajú). S primiešavaním vodíka do zemného plynu počíta aj Európska komisia a vraj si uvedomuje potrebu masívnych investícií do vodíkových technológií. V prvej fáze sa bude vodík prepravovať kamiónmi.
Čo je zaujímavé, skupina jedenástich európskych plynárenských spoločností plánuje v deviatich európskych krajinách vybudovať vodíkovú infraštruktúru s dĺžkou takmer 23 tisíc km. Slovensko napriek svojim ambicióznym plánom s vodíkom v tejto skupine štátov chýba. Navrhovaná vodíková infraštruktúra má fungovať súbežne s plynovodmi. Podľa správy má ísť cez Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Holandsko, Belgicko, Českú republiku, Dánsko, Švédsko a Švajčiarsko. Plánovaná infraštruktúra má prepojiť budúce strediská výroby vodíka s miestami dopytu v celej Európe.
zdroj: Euractiv
