História značky Lancia. Vznik, najkrajšie roky a pád (1. časť)

Zaujímali ste sa niekedy o túto taliansku značku? Automobilka ako taká počas histórie mala krásne obdobia, prinášala nové technické riešenia a hlavne veľmi rýchle športové a športovo ladené modely.

Zakladateľ Vincenzo Lancia

Samotný vznik automobilky sa datuje do roku 1906. Za jej vznikom stál pretekár za Fiat Vincenzo Lancia. Ten sa narodil 24. augusta 1881 v talianskom Fobello, ako syn výrobcu konzerv. Bol jedným zo 4 detí. Rodičia chceli, aby boli všetky deti vzdelané a podľa plánov rodičov mal byť Vincenzo advokát. Lenže plány rodičov sa nenaplnili, keďže malému Vincenzovi sa nechcelo učiť. Tak ho vyhnali v 12 rokoch z domu na internát, aby nejakú školu vychodil a mal vzdelanie. Tým, že sa mladému Vincenzovi nechcelo učiť, jeho energia sa sústredila do malej firmy v susedstve (bratov Ceirano), ktorá vyrábala kolesá a bicykle a neskôr prvé jednoduché autá. To, že mal k strojom vzťah, videli aj rodičia. Otec mu po naliehaní napokon dovolil opustiť školu a začal pracovať práve v tejto firme. Najprv ako účtovník, ale keďže mal motory pod rukou, častejšie by ste ho našli pri nich. Vo februári 1898 ho poslali ku grófovi Biscarettimu. Rýchlo sa spriatelili a toto priateľstvo bolo v nasledujúcich rokoch dôležité pre Vincenzovu neskoršiu kariéru. Vincenzo sa ako 19-ročný stal účtovníkom vo FIATe (prevzal totiž malú firmu bratov v susedstve). Pretože sa viac zaujímal o techniku a autá, toto miesto v kancelárii onedlho zanechal a stal sa opäť firemným mechanikom, hlavným kontrolórom a testovacím jazdcom továrne. Jeho štýl jazdy ohromil vedenie Fiatu, a tak ho predstavitelia požiadali, aby firmu reprezentoval na okruhoch ako jazdec. Prvý úspech prišiel v roku 1900, kedy mal najrýchlejší čas v pretekoch Grand Prix Francúzska.

Od založenia značky až po koniec vojny

Za zlomový dátum považujeme 29. november 1906 kedy Vincenzo s priateľom Claudiom Fogolinem založil automobilovú továreň. Vincenzov strýko bol profesor antickej literatúry a navrhol, aby boli všetky modely pomenované podľa gréckej abecedy. V roku 1907 vyšiel z továrne prvý automobil, typ 51, a hneď ho premenovali na Alfu. Pod kapotou bol štvorvalec s objemom 2,5 litra. Predná náprava používala rúrky, čo prinieslo zníženie hmotnosti pri zachovaní potrebnej torznej tuhosti. Typ 53, zvaný Dialfa sa od Alfy líšil pridaním ďalších dvoch valcov, takže sa objem motora zvýšili na 3,8 litra.

Ďalším bola Lancia Beta 20HP predstavená v roku 1909. Mala dĺžku takmer 400 cm a šírku 162 cm. Auto malo výrazne blatníky a svetlomety a pozlátenú masku chladiča. S trojlitrovým motorom s výkonom 25 kW (34 k) dosahoval 90 km/h. Zadné kolesá poháňal na vtedajšie pomery nezvyčajne kardan.

Theta z roku 1913 bolo prvým európskym autom so vstavanou elektrickou sieťou. Štvordverový automobil mal pohodlnú karosériu. Pod kapotou 5,0 l štvorvalec s výkonom 22 kW (30 k). Do roku 1919 sa ich vyrobilo 1696 kusov a exportovali ich aj do USA. V období prvej svetovej vojny bola Lancia zaradená medzi vojnové podniky a vyrábala vojenskú techniku a letecké motory.

V roku 1918 si nechal Vincenzo Lancia patentovať prototyp motora s ôsmimi valcami usporiadanými do V s uhlom rozovretia 45 stupňov a dvanásťvalec s usporiadaním valcov do "úzkeho" V (s uhlom rozovretia iba 22 stupňov). Toto usporiadanie valcov sa stalo pre vozidlá Lancia typickým až po model Fulvia z roku 1976. Motor predstavili v roku 1919 na londýnskom a parížskom autosalóne, ale kvôli finančnej náročnosti sa nedostal do výroby. O dva roky neskôr sa stal špičkový model Trikappa prvým automobilom na svete používajúcim osemvalec s "úzkym" V.

Ďalším revolučným modelom sa stal v roku 1922 model Lambda. Priniesol rad technických noviniek, znamenajúcich prevrat v konštrukcii automobilov. Bol to prvý automobil na svete s oceľovou samonosnou konštrukciou, nezávislým zavesením predných kolies a motorom V4 (2120 cm3, 37 kW/49 k). Okrem rozmernej hranatej karosérie sedanu vznikli aj otvorené varianty, vtedy nazývané Torpedo. 

Úspešný podnikateľ Vincenzo Lancia sa v roku 1922 oženil so sekretárkou Adelou Migliettiovou a mal s ňou tri dcéry. Ďalej sa osobne podieľal na vývoji nových modelov a často sám testoval prototypy. V roku 1932 prišla Lancia s ďalším prelomovým typom Augusta. Motor V4 mal objem len 1196 cm3 a výkon 26 kW. Bezrámová celokovová karoséria mala neobvyklé usporiadanie dverí zavesených vpredu a vzadu, takže vozidlo nemalo stredový stĺpik. Toto riešenie potom používali aj ďalšie typy. K ďalším pokrokovým riešením Augusty bolo tlakové mazanie prednej nápravy, hydraulické brzdy a voľnobežka. O niečo väčší typ Artena z roku 1934 mal opačné usporiadanie dverí so závesmi predných aj zadných dverí na stredovom stĺpiku.

V roku 1931 si technici Lancie dali patentovať pružné uloženie motora, ktoré zabraňovalo prenášaniu vibrácií do karosérie. Toto uloženie prvýkrát použili v Astura (od začiatku tridsiatych rokov začala Lancia používať typové označenie začínajúce písmenom A), ktorý sa neskôr stal základom pre aerodynamické karosérie, navrhnutých talianskymi dizajnérmi, predovšetkým Battistom "Pinin" Farinom. Vincenzo Lancia vo veku 55 rokov 15. februára 1937 zomrel na infarkt. Nestihol predstavenie majstrovského diela - Aprilie. Revolučne riešený automobil mal aerodynamickú karosériu s vtedy neuveriteľne nízkym koeficientom odporu – koeficient 0,47. Ďalším originálnym riešením bolo nezávislé zavesenie všetkých kolies! Motor V4 mal opäť úzko zovreté valce s objemom 1352 cm3 a výkon 35 kW. Zadné brzdy boli umiestnené pri výstupoch hnacích hriadeľov z rozvodovky. Auto malo vynikajúce jazdné vlastnosti a dosahovalo rýchlosť 130 km/h. Menšia verzia Aprilie bol typ Ardea (1939) s päťrýchlostnou prevodovkou a 12-voltovým elektrickým systémom. Karosár Farina sa okrem Astur zameral aj na Apriliu. Na začiatku druhej svetovej vojny vychádzali z jeho dielní na Corso Trapani v Turíne sedany so stupňovitou zadnou časťou a predĺženým rázvorom a kabriolety.

Po náhlej smrti Vincenza Lanciu sa vedenia firmy chopil syn Gianni Lancia. Po skončení druhej svetovej vojny začala Lancia výrobu predvojnového typu Aprilia a neskôr aj jeho zmenšenú verziu Ardea s motorom V4 903 cm3 a 24 kW. Nelenil ani Battista "Pinin" Farina a opäť začal stavať na podvozkoch Lancia originálne karosérie. Kabriolet Aprilia sa od prevedenia z roku 1940 líšil tvarom predných blatníkov. 

Povojnové obdobie

Aurelia 

Prvým povojnovým modelom bola Aurelia (1950) s prvým sériovo vyrábaným motorom V6 na svete. Za otca tohto automobilu považujeme inžiniera Vittorio Jano. Vidlicový šesťvalec 1754 cm3 s výkonom 41 kW (56 k) navrhol Francesco de Virgilio. Vpredu umiestnený motor poháňal zadné kolesá, pričom štvorstupňovú prevodovku umiestnili dozadu do spoločného bloku s rozvodovkou. Všetky štyri kolesá boli nezávisle zavesené s vinutými pružinami. Elegantná karoséria mala stále konštrukciu bez stredových stĺpikov. Predné dvere dopredu, zadné dozadu. Prvú sériu (typ B10) neskôr nahradila Aurelia B12 s väčším motorom V6 2266 cm3, s ktorým sedan s 1200 kg dosahoval rýchlosť 150 km/h.

Najväčšou novinkou r1951 bolo kupé Aurelia GT (B20). Motor V6 mal objem 1991 cm3. Výkon narástol na 55 kW (75 k). Tvary karosérie načrtol Felice Mario BOâNÉ od spoločnosti Ghia. V roku 1953 prišla modernizovaná verzia s výkonom 59 kW (80 k) a len o pár mesiacov neskôr sa predstavila tretia séria s novým motorom V6 2451 cm3 (87 kW/118 k). Rýchlosť 185 km/h vtedy znela priam neskutočne pri sériovom aute. Štvrtá séria Aurelie GT z roku 1955 mala novú zadnú nápravu De Dion. Do ukončenia výroby v roku 1958 sa Aurelia GT dočkala ešte ďalších dvoch sérií s mierne zníženým výkonom.

V r1954 Aureliu doplnili roadsterom Spider B24, ktorého karosériu navrhol a vyrábal Battista „Pinin“ Farina. Spider B24 America sa odlišovala panoramatickým čelným oknom a dlhšími nárazníkmi.

Lancia Appia

Lancia sa nezameriavala len na bohatých zákazníkov. Model Appia prišiel v r1953 a nahradil Apriliu a Ardeu. Poháňal ju „úzky“ vidlicový štvorvalec s objemom 1090 cm3 a výkonom 28 kW (38 k). Sedan Appia prvej série mal karosériu taktiež bez B-stĺpika. Pohotovostná bola hmotnosť 820 kg a maximálna rýchlosť 120 km/h.

Druhá séria z r1956 mala 35 kW a karoséria dostala stupňovitý zadok. Tretiu sériu predstavili na ženevskom autosalóne 1959 a od predchodcu sa odlišovala predovšetkým novou širokou maskou chladiča. Appiu vyrábali do roku 1963. Stal sa základom mnohých špeciálnych verzií stavaných v karosárňach Vignale, Farina, Zagato a i.
 

Pokračovanie nabudúce. :)

Zdroj: EuroOldtimers