Mercedes-Benz a športová „placka“, to nie je veru bežné spojenie. Jednoducho vývoj superšportových áut v dobe pred 50 rokmi patril skôr iným značkám. Mercedes však na konci 60-tych rokov prišiel s niečím nezvyčajným, prototyp C111 Type I totiž dostal karosériu zo sklolaminátu a 3-rotorový Wankel motor.
Aj keď niektorí zákazníci za prototyp zaplatili zálohu, zlá kvalita, ktorá sa jednoducho značke Mercedes-Benz nepáčila, odsúdila prototyp len do siene výstavných áut. K žiadnemu zákazníkovi sa športiak nakoniec nedostal.
Bližšie k sériovej výroby mal našliapnuté nástupca Type II, ktorý mal svetovú premiéru pred 50 rokmi na autosalóne v Ženeve. Z celého modelového radu C111 je dizajnom asi najznámejší. Zatiaľ čo iní výrobcovia používali spojlery na vytvorenie prítlaku, Mercedesu sa to podarilo prácou na aerodynamike, a tak nemá C111 žiadne prítlačné krídlo.
Voči predchodcovi prišla zásadná zmena, namiesto 3-rotorového tu bol rovno 4-rotorový Wankel s 257 kW (350 k). Každá spaľovacia komora mala zdvihový objem 602 cm3, maximálna rýchlosť bola takmer na úrovni 300 km/h a na 100 km/h mal zrýchliť za 4,8 sekundy. A to sa písal rok 1970.
Rez 4-rotorovým Wankel-om.
Vo firme bolo rozhodnuté, že C111 aj v Type II zostane ako testovacie vozidlo. Dokonca miesto Wankelu namontujú do karosérie aj vznetový 5-valcový motor so zdvihovým objemom 3,0 litra s 140 kW (190 k). Svet totiž zasiahla ropná kríza, bolo treba šetriť a spolu s tým aj ukázať svetu prednosti vznetových motorov. Namontovali ho do prakticky prvého modelu Type II. Tie mali sériové čísla od 31 až 36 a práve do 31-ky putoval „nafťák“.
Rekordy na Nardò
Nebol by to Mercedes-Benz, keby nezobral takto upravenú C111 na okruh Nardò v južnom Taliansku. Automobil získal 16 svetových rekordov, z toho 13 pre vtedajšie vznetové vozidlá. Treba spomenúť napríklad vzdialenosť 10 000 km prejdenú pri priemernej rýchlosti 252 km/h.
Vývoj pokračoval aj verziou Type III, ktorá mala upravený vznetový motor. Výkon zvyšovali na úkor životnosti, napríklad turbodúchadlo nemalo žiadnu reguláciu, jednoducho „tlačilo“ maximum, pokiaľ, samozrejme, „nepovolila“ niektorá iná súčasť, alebo samotné turbodúchadlo.
Ak sa však vrátim k testovacím kusom Type II, tie sú uložené na bezpečnom mieste. Všetkých 6 kusov je uložených v múzeu Mercedes-Benz. Dnes už podobné testovacie autá veľmi nenájdete. Automobilky testujú pohonné systémy pod „kabátmi“ iných sériových karosérií, jednoducho postaviť si vlastnú karosériu na testovanie bez ďalšej produkcie je obrovské míňanie finančných prostriedkov. A čo vy? Páči sa vám táto „placka“ od Mercedesu?
Zdroj foto: Mercedes-Benz
