Druhá polovica deväťdesiatych rokov bola charakteristická prudko narastajúcimi ambíciami koncernu VW. A treba uznať, že v oblasti techniky naozaj poskočil dopredu, výrazne totiž investoval nielen do prelomového marketingu, ale aj samotného technického vývoja a výrobných procesov. Kvalita výroby sa dostala na vysokú úroveň, čoho dôkazom bola koniec koncov aj prvá generácia Škody Octavia, či VW Golf IV. Ako sa však hovorí, s jedlom rastie chuť, pôvodne ľudová značka Volkswagen si tak začala brúsiť zuby na najvyššie segmenty automobilového sveta. Nie je žiadnym tajomstvom, že pokukávala najmä po lovnom revíri Mercedesu triedy S a pripravovala super luxusnú limuzínu známu pod neskorším názvom Phaeton (oficiálne sa predstavil v Ženeve v roku 2002). Potrebovala preň motor a žiadny vhodný zatiaľ vo svojom výrobnom portfóliu nemala. To sa však malo čoskoro zmeniť.
Do najvyššej ligy
Mnohí priaznivci značky VW sú dodnes presvedčení, že superšportom VW W12 mala značka ukázať svoje ambície vstupu do segmentu najprestížnejších športových áut. Pravdou je, že šlo o marketingový prieskum, či by bohatí klienti akceptovali logo VW na kapote svojich drahých superšportov, no podstata vzniku tohto auta bola nakoniec niekde inde. Šlo o to, odprezentovať technické a technologické možnosti automobilky a zároveň ukázať, že pre ňu nie je problém vyvinúť poriadny dvanásťvalec, ktorý bude vstupenkou do prvej ligy luxusných limuzín. Mimochodom, práve superšport VW W12 automobilke dokázal, že v segmente drahých športových áut bude rozumnejšie zvoliť prestížnejšie logo. Padlo preto rozhodnutie využiť radšej Bugatti a špičkovú a poriadne odladenú techniku neskôr poslať na trh zabalenú do karosérie modelu Veyron.
Roadster predstavený v roku 1998 mal poháňané výlučne zadné kolesá.
Nizučký VW W12 sa verejnosti prvýkrát ukázal v Tokiu v roku 1997, kde vzbudil poriadny rozruch. Spozorneli najmä konkurenčné značky s menším kapitálovým krytím za chrbtom, všetko totiž naznačovalo, že Volkswagen má skutočne zámer dotiahnuť auto až do sériovej výroby. Novinka s vonkajšími rozmermi 4400 x 1920 x 1100 mm (rázvor 2530 mm) dostala pohon všetkých kolies Synchro a v jej strede trónil benzínový motor 5.6 48V W12 naladený na 309 kW (420 k) a 530 Nm. Auto malo pohotovostnú hmotnosť len 1300 kg a dokázalo sa rozbehnúť na vtedy neuveriteľných 350 km/h. Aby automobilka ukázala, že to s vývojom auta myslí vážne, krátko po kupé ukázala aj jeho otvorenú verziu roadster (1998). Tá prišla o pohon všetkých kolies, no vďaka pohonu výlučne zadných kolies bol roadster o 40 kg ľahší.
Verzia W12 Nardo už mala motor W12 vyladený takmer na 600 koní.
Po uvedení spomínaných dvoch superšportov sa automobilka zamerala predovšetkým na vývoj samotného dvanásťvalcového agregátu, s ktorým mala úplne iné zámery. Jeho odolnosť vyskúšala aj pri rýchlostných rekordoch na okruhu Nardó. Aj preto model s ďalšou evolúciou motora W12 dostal pomenovanie Nardo, pozmenenú karosériu (kvôli aerodynamike) a motor 6.0 48V W12 s výkonom zvýšeným na 440 kW (598 k) a krútiacim momentom 620 Nm. Na tomto aute konštruktéri zároveň overovali použitie ľahkých kovov, vrátane horčíka, ktoré neskôr s úspechom využili práve pre Veyrone. Ani jeden z konceptov sa nakoniec do sériovej výroby nedostal, ich motor W12 však áno. A o to značke šlo. Dnes patrí VW W12 k takmer zabudnutým konceptom, čo vzhľadom na aktuálnu situáciu asi ani neprekvapuje. Bola by však škoda naň zabudnúť, superšport W12 totiž ovplyvnil neskoršiu sériovú produkciu koncernu viac, než si možno mnohí myslia.
