Top 10 zabudnutých supercarov

Cizeta V16T vznikla, keď spojili sily hudobný producent Giorgio Moroder, inžinier Claudio Zampolli a dizajnér Marcello Gandini. Gandini mal na svojom konte legendárny Countach a z jeho pera pochádza aj dizajn Diabla, no po príchode Chryslera do Lamngorghini, dizajn odmietli ako príliš agresívny a museli ho zjemniť. Gandini teda zobral pôvodný dizajn, ktorý sa stal Cizetou V16T s typickými dvojitými mrkačkami. Za sedadlá umiestnili naprieč 6 l atmosférický V16, ktorý vytvorili spojením dvoch V8 (pôvodne z Lamborghini Urraco) do jedného bloku. Supercar ponúkal 547 k a 543 Nm, zrýchlenie na 100 km/h za asi 4,5 s a topspeed 328 km/h. V16T začali predávať v roku 1991 a do zániku spoločnosti v roku 1995 postavili 19 áut vrátate jedného prototypu, potom ešte v rokoch 1999 a 2003 pribudli ďalšie 3 Cizety V16T.

Pôvodný slogan Firestonu „Win on Sunday sell on Monday“, teda v nedeľu vyhrať a v pondelok predať si adoptovalo niekoľko automobiliek, lenže nie vždy to vyšlo. Mosler Consulier GTP prišiel v roku 1985, so svojou nízkou hmotnosťou len 998 kg bol pre ostatných takou hrozbou, že ho v roku 1991 IMSA zakázala. Bolo to vôbec prvé produkčné auto, kde použili pri konštrukcii panelov karosérie karbónové vlákna a Kevlar. Pri monokoku však zostali pri hliníku a oceli. Consulier GTP dokázal očariť pretekárov, no dlho stál mimo záujmu verejnosti. Ľudia si ho nevšímali a jedným z dôvodov bol motor, 2,2 l turbo 4-valec s výkonom len 190 k. To však ľahkému supercaru stačilo, Mosler dokonca vypísal odmenu 25 000 dolárov pre každého, kto dokáže so sériovým autom Consulier GTP poraziť na okruhu. Verejnosť si supercar všimla, až keď zakladateľ, Randy Mosler, vymenil 4-valec za V8 z Corvette.

Prečo by supercar nemohol ísť do terénu? Aixam Mega Track z roku 1992 bol presne taký, supercar s 6,0 l V12, výkonom 400 k, zrýchlením na 100 km/h 5,4 s, topspeedom 250 km/h, ktorý mal svetlú výšku nešportových 20 cm a dokázal sa zdvihnúť až na 33 cm. Bolo to skutočne veľké auto, s dĺžkou viac ako 5 m, šírkou takmer 2,2 m a hmotnosťou 2280 kg. Aixam Mega Track mal už vtedy 20-palcové disky, to bol rok 1992, kedy boli za veľké považované 17-ky! Offroadový supercar je dodnes výnimočný, škoda, že vyrobili len 5 kusov, potom sa spoločnosť rozhodla ísť tradičným smerom.

Pri značke Yamaha nám skôr na myseľ prídu motorky, ale spoločnosť sa venuje aj vývoju motorov pre autá. Z ich pera pochádza napríklad motor v Lexuse LFA. V minulosti sa stavali aj motory pre Formulu 1, no nikdy nepatrili medzi špičku. Na prelome 80-tych a 90-tych rokov však dostali nápad zobrať motor z F1 a postaviť okolo neho supercar, ale nie taký, čo by sa podobal všetkým ostatným. Dizajn, ktorý pôvodne v jednomiestnej verzii navrhol Takuya Yura, prepracovali na pre dvojmiestnu posádku v tandemovom sedení. Srdcom bol motor Formuly 1 OX99, 3,5 l V12, ktorý naladili na 400 k (v F1 mal výkon 660 k). OX99-11 mal byť pretekárskym autom na cesty s karbónovým šasi a kokpitom podobným stíhačke. Supercary mala vyrábať britská spoločnosť Ypsilon Technologies. Mala, pretože po troch vyrobených prototypoch projekt zastavili, Yamaha sa bála, že by nenašli dostatok zákazníkov, OX99-11 by v roku 1992 stál šialených 800 000 dolárov.

Auto s periskopom? V 80-tych rokoch bolo všetko možné a Isdera je periskopickými spätnými zrkadlami typická. Isdera Imperator 108i bola dielom Eberharda Schulza, ktorý predtým pracoval pre Mercedes a navrhol koncept Mercedes CW111. Mercedes však odvážny koncept do výroby nepustil, ale dovolil Schulzovi autá vyrábať pod značkou Isdera. Supercar mal teda prevažnú časť mechanických dielov od Mercedesu, a to vrátane motorov, najprv 5,0 l V8, neskôr 5,6 l V8 a 6,0 l V8. Už na začiatku výroby, v roku 1984, dosahoval Imperator zrýchlenie na 100 km/h za 5 s a topspeed 283 km/h. To na 1,2 t vážiaci supercar s gullwing dverami z polovice 80-tych rokov vôbec nie je zlé. Isdera Imperator je dodnes raritou, akú často nevidieť. Od 1984 do 1993 vyrobili len 30 kusov. Zaujímavý je aj význam názvu automobilky, Isdera pochádza z nemeckého Ingenieurbüro für Styling, DEsign und RAcing.

V dobe, keď ešte neboli pravidlá F1 také striktné, vznikali rôzne zaujímavé koncepty. Jedným z nich bol Tyrrell P34, monopost so zdvojenou prednou nápravou. P34 poslúžil ako inšpirácia pre niekoľko dizajnérov. Jedným z nich bol aj Robert Jankel, ktorý vytvoril Panther 6, luxusný športový roadster so zdvojenou prednou nápravou. Ako správny supercar mal motor pred zadnou nápravou, 8,2 l twin-turbo Cadillac V8 s výkonom 600 k poháňal cez 3-stupňovú automatickú prevodovku zadné kolesá. Panther 6 dokázal vyvinúť topspeed až 320 km/h. Na trh prišiel v roky 1977 a na palube mal televíziu, dva telefónu a dokonca sejf. Auto zožalo úspech hlavne medzi bohatými ľuďmi, Jankel však vyrobil len dva kusy, mohli za to problémy s dodávateľmi a financiami.

Ďalší supercar a znova 6 kolies. Prvá myšlienka na Covini C6W prišla ešte v toku 1974 a auto uzrelo svetlo sveta až v roku 2003. Trvalo to takmer 30 rokov a dve generácie, supercar dokončil až Gianluca Covini, ktorý pokračoval tam, kde jeho otec skončil. C6W poháňa 4,2 atmosférický V8 od Audi s 440 k a 470 Nm ide cez 6-stupňový manuál na zadné kolesá. Supercar postavený na rúrkovom ráme s karosériou z laminátu a karbónu váži 1150 kg a dosiahne topspeed 299 km/h. Covini svoj supercar stále vyrába, no produkcia je limitovaná na 6 - 8 áut ročne.

Autá s vysokou maximálkou vždy pútali pozornosť a mať doma najrýchlejšie auto sveta je snom mnohých chlapcov. Sny si treba plniť a istý podnikateľ zo Spojených Arabských Emirátov chcel najrýchlejšie auto na svete. Vtedy pretekom prototypov vládli Mercedesy tímu Sauber. Požiadavku teda adresoval priamo Mercedesu, ten ju posunul ďalej spoločnosti Lotec. V roku 1991 sa pustili do stavby supercaru, vyrobili karbónové šasi i karosériou, dozadu napratali 5,6 l twin-turbo V8 Mercedes, ktorý mal pri vysokom plniacom tlaku až 1000 k (štandardne 854 k), 980 Nm išlo na zadné kolesá cez 5-stupňovú manuálnu prevodovku Hewland. Supercar bol teda ľahký, vážil iba 1080 kg, na 100 km/h zrýchlil za 3,2 s a na 200 km/h za 8,1 s. Lotec C1000 dokončil v roku 1995 a udával topspeed šialených 431 km/h! Arabského podnikateľa to stálo neuveriteľných 3,5 milióna dolárov. Lotec C1000 je jediný a unikátny, no jeho cena výrazne klesla, po roku 2000 prešiel niekoľkými aukciami a naposledy za neho pýtali približne štvrť milióna dolárov.

Americká spoločnosť Vector chcela postaviť supercar, ktorý by sa vedel rovnať s európskymi náprotivkami. Začali prototypom W2 s typickým futuristickým dizajnom 70-tych rokoch, ten potom pri W8 dotiahli do extrému v 80-tych rokoch. Používali pokrokové technológie, napríklad semi-hliníkový monokok s podlahou z hliníkovej štruktúry v tvare včelieho plástu, karosériu vytvorili z karbónových vláken a Kevlaru. Supercar poháňal 6,0 l twin-turbo V8 s výkonom 633 k, tlak túrb mohol pilot nastaviť od 0,55 do 0,96 baru. Pri maximálnom plniacom tlaku mal Vector W8 výkon šialených 1200 k, a to sa písal rok 1989! Aj s hmotnosťou 1506 kg zrýchlil na 100 km/h za menej ako 4 s a Vector udával topspeed 389 km/h. Do roku 1993, kedy spoločnosť Vector zanikla, stihli vyrobiť 22 kusov vrátane prototypu W2, dvoch predprodukčných prototypov W8, 17 áut pre zákazníkov a 2 prototypy nasledovníka WX-3 a WX-3R.

Supercary vznikali rôzne, jedna skupina je však výnimočná, a tou sú autá, ktoré prišli na svet ako homologizačné verzie špeciálov. Bolo to jednoduché, aby automobilka mohla pretekať na napríklad v slávnej Skupine B v rally, alebo v triede GT1 v Le Mans, museli spraviť aj auto do premávky. Vďaka tomu môžeme obdivovať tieto stroje aj na cestách. Nissan chcel na konci 90-tych tiež pretekať v GT1. Aby to dosiahli, museli postaviť supercar do premávky, a to aj urobili. V roku 1997 vyrobili Nissan R390 GT1, jeden jediný a ten hneď poslali do múzea. Supercar poháňa 3,5 l twin-turbo V8 s 560 k 640 Nm. Silu na zadné kolesá prenáša 6-stupňová sekvenčná prevodovka. R390 GT1 zrýchli na 100 km/h za menej ako 4 s a Nissan deklaruje topspeed 354 km/h. Automobilka nikdy neplánovala R390 GT1 predávať, jediný kus je dodnes vystavený v priestoroch Nissanu v Zame. Zaujímavé je, že jedno auto použili na homologizáciu dvoch špeciálov, R390 GT1 bol pôvodne červený, keď potrebovali na preteky dostať verziu long-tail, supercar prestriekali na modro a priradili mu nové VIN číslo.

zdroj: autoguide.com

video: Driving While Awesome, RealMCR12, Shmee150, Autoblog Japan, Gumbal, 19Bozzy92, Shmee150, Saabkyle04, vectorfiles, Car and Moto in Japan

foto: Cizeta, supercars.net, autoguide.com, evo.co.uk, motor1.com, motorauthority.com, automobilemag.com, derrich, bringatrailer.com, autoblog.com, pinterest, forzacentral, fastestlaps.com, topcarrating.com, autogespot.com, carthrottle.com, wikipedia, forum.miata.net, car.watch.impress.co.jp, gtsupreme.com, thepetrolstop.com, ultimatecarpage.com, ddclassics.com, andy boohh, fanmercedesbenz.com, volmeyer.com, aronline.co.uk, oldconceptcars.com, topspeed.com, Covini Engineering, seriouswheels.com, lamboshane, picssr.com, gtspirit.com, The Heim Joint, Petrolicious, yandex.ru, wallpaperup.com, Piston Heads, rmsothebys.com, machzracing.com