Finalisti boli opäť rýdzi Európania. Francúz, Nemec a Talian.
Peugeot 504 - 119 bodov
Peugeot 504 žil viacerými životmi. Vo Francúzsku ho vyrábali v rôznych verziách medzi r1968 - 1983. Tu sa jeho životná etapa neskončila. V Južnej Amerike, v Afrike či v Ázii zotrval vo výrobe takpovediac donedávna.
Štýlový sedan predstavili na autosalóne v Paríži. V podstate to bola toho času vlajková loď automobilky. 504 začali montovať vo fabrike v Sochaux. Za dizajnom stala od tohto momentu viac-menej pre Peugeot roky typická Pininfarina. Dizajnový tým viedol Aldo Brovarone. Krásne Coupé a Cabrio prišlo až po 3 rokoch. O nich si povieme v samostatnom článku. Takmer som zabudol spomenúť, že v r1970 prišiel aj kombík. Tradične označenie bolo Break. Verzia Familiale mala 7 miest. Neskôr bol na trhu aj pick-up. Lenže kapitola sama o sebe je model upravený firmou Dangel. Išlo o klasické auto, ale so zdvihnutou svetlou výškou a pohonom 4x4. Vzniklo len zhruba 5000 - 6000 kusov a sú dnes veľkou raritou. Ešte väčšou peckou bol prototyp od Heuliez, luxusný pick-up s presklenou nadstavbou. Je ohromná škoda, že sa sériová výroba nezačala.
Sedan mal prvé základné rozmery 4,49 x 1,69 x 1,46 m. Ako pohonná jednotka slúžila 1,8čka s karburátorom a výkonom 59 kW (80 k). Vo verzii s jednoduchým mechanickým vstrekovaním výkon narástol na 70 kW (96 k). Zaujímavé je, že vtedy ešte Peugeot vo veľkom robil autá s motorom vpredu, ale s poháňanou zadnou nápravou. Túto koncepciu držal v Európe do konca 80. rokov. Medzi diferákom a motorom bol umiestnený 4-kvaltový manuál, o pár rokov neskôr prišiel aj 3-stupňový automat z dielne ZF.
Predná náprava je typu McPherson, zadná vlečná náprava využíva trojuholníkové ramena. O pruženie sa starali klasické vinuté pružiny. Svojím komfortom si auto získalo obľubu najmä v chudobnejších regiónoch Afriky či Južnej Ameriky. Riadenie je hrebeňové a celkom presné. Brzdy boli vpredu vždy kotúčové. Podľa motorizácie aj vzadu... Počas rokov a podľa výbav či motorov sa menili aj zadné nápravy.
V r1970 prišla prvá vznetová legenda. Motor Indénor s 2112 cm3. Tento motor si našiel cestu aj do iných áut. Známy bol vo Fordoch či dokonca vo Volge pre západoeurópske trhy. Výkon 48 kW (66 k) neznie ako veľa, ale treba mať na pamäti, že ide o atmosférický motor. Neskôr prišli aj motory s objemom 1948 cm3 a 2304 cm3 (52 - 71 k). Priaznivci benzínových motorov sa časom dočkali aj ďalších alternatív. Prišiel dvojliter. Vo verzii s karburátorom mal 72 kW (97 k), so vstrekovaním 78 kW (105 k). Postupne sa pod kapotu dostal aj V6. Spojený bol neskôr aj s 5-stupňovým manuálom alebo s 3-stupňovým automat od GM.
V Európe vzniklo 3,3 - 3,7 miliónov 504iek. Koľko ich zišlo z výrobných liniek vo svete a pod rôznymi licenciami nik nevie. S 504kou v Austrálii sa viaže celkom divná historka. Montovali ju totiž vo fabrike Renault.
BMW 2500/2800 - 77 bodov
Sedany 2500/2800, známe aj ako E3, boli predchodcom dnešného radu 7. Mohol by som povedať, že práve od tejto doby sa začali v Mníchove snažiť poriadne podkúriť Mercedesu, keďže okrem priestoru a komfortu mali byť autá tejto značky zamerané aj na zážitok za volantom.
Pod kapotou boli výhradne 6-valce s označením M30, ktorých základ spočíval v 1500vke M10. M30 ale prešla rozsiahlymi modifikáciami. Na tú dobu bol zaujímavý aj sklon motora, a to o 30 stupňov doprava. Motor využíval rozvody OHC, ktoré mali reťaz.
Slabší model 2500 mal pod kapotou motor s objemom 2478 cm3 a výkonom 110 kW (150 k). Silnejšia 2800vka mala 2769 cm3 a 125 kW (170 k). Neskôr, od r1971 prišli motory prevŕtané na 2966 cm3 a dvojité karburátory Zenith. Výkon o čosi narástol. Konkrétne na 132 kW (180 k). Tento motor mohli mať Američania aj so vstrekovaním Bosch. Výkon teda ešte o čosi poskočil, a to na rovných 200 k (147 kW) O zastavenie sa starala štvorica kotúčových bŕzd.
Za kráľa tej doby je považovaný model BMW E3 označený ako 3.3 Li. Z názvu sa teda dá vyčítať, že išlo o model so vstrekovaním a dlhším rázvorom. Za necelých 10 rokov výroby sa do sveta dostalo 222-tisíc kusov.
Alfa Romeo 1750 - 76 bodov
Rok 1968 znamenal pre Alfu veľa. Uviedli na trh motory s objemom 1,8 litra v modeloch 1750. Premiéra sa odohrala v januári v mestečku Vietri sul Mare, kde naraz predstavili štvordverový sedan a tiež aj 1750GT Veloce coupé a Spider Veloce. Veľká premiéra sa neskôr odohrala na autosalóne v Bruseli o pár dní neskôr.
1750 využívala sčasti techniku Giulie, ktorú predstavili v prvej polovici 60. rokov a stále zotrvala vo výrobe. Lenže Giulia bola o trochu menšia a tiež mala menšie motory. Na to, aby sa presadili, potrebovali väčšie a silnejšie auto.
Karoséria bola väčšia, mala aj dlhší rázvor. Niektoré diely boli kompatibilné, iné vôbec. Medzi totožné diely patrilo napr. čelné sklo. Prvky exteriéru sme mohli nájsť aj napr. na De Tomaso Longchamp, kde priestor dostali zadne svetlá z Alfy.
Pod kapotou sa nachádzal motor s objemom 1779 cm3. Mal 87 kW (118 k). O zmes sa starala dvojica dvojitých karburátorov. Vozidlá určené na export mali vstrekovanie Spica. Spojka bola ovládaná pomocou hydrauliky.
V r1971 začali trochu experimentovať aj s automatom. Prevodovka mala tri stupne a pochádzala od ZF. Spolu bolo vyrobených len 252 kusov v tejto kombinácii. Ľudia o túto kombináciu nemali záujem. Auto žralo a nešlo.
