UBER vo Francúzsku. Ako dopadli nové argumenty?

Generálny advokát sa pripravil na túto situáciu a zaoberá sa aj alternatívou, že by sa Súdny dvor nestotožnil s jeho názorom. Preto aj pre prípad, že by UBER bol považovaný výhradne za službu informačnej spoločnosti, tak ako sám tvrdí, by zákaz a stíhanie jeho činnosti ako sprostredkovateľa, ktorý nezákonne vykonáva dopravnú činnosť, nepredstavovalo „technický predpis“ v zmysle spomínanej smernice, a preto by nebolo ani potrebné oznámiť návrh zákona Komisii.

Generálny advokát v tejto súvislosti pripomína, že oznamovacia povinnosť sa okrem iného uplatní len na technické predpisy, ktorých špecifickým zámerom je cielené regulovanie prístupu k službám informačnej spoločnosti a poskytovania týchto služieb. Naopak predpisy, ktoré sa týchto služieb týkajú iba nepriamym alebo náhodným spôsobom, sú vylúčené z oznamovacej povinnosti. Generálny advokát konštatuje, že francúzska právna úprava, o akú ide vo veci samej, sa týka služieb informačnej spoločnosti iba marginálne: hoci sa totiž týka hlavne služby informačnej spoločnosti (a to systému skontaktovania elektronickou cestou), jej cieľom nie je osobitne regulovať túto službu (o takýto prípad by išlo, ak by daná právna úprava zakazovala alebo iným spôsobom upravovala činnosť „skontaktovania sa zákazníkov s poskytovateľmi“ dopravných služieb vo všeobecnosti). V prípade Francúzska ide iba o zabezpečenie efektivity a aplikácie predpisov týkajúcich sa dopravných služieb (teda služieb, na ktoré sa smernica nevzťahuje, keďže tá sa vzťahuje len na elektronické služby).

Skutočnosť, že hospodársky model UBERPop je vo Francúzsku považovaný za protiprávny (neprofesionálni vodiči nedisponujú povoleniami vyžadovanými francúzskym právom na výkon dopravnej činnosti), neznamená, že spomínaný novoprijatý zákon predstavuje technický predpis, ktorý by vo všeobecnosti upravoval sprostredkovateľskú činnosť v oblasti dopravy. A to bez ohľadu na to, či UBERPop bude vnímaný ako elektronická služba alebo ako prepravná služba.

Generálny advokát takisto odôvodnil svoje stanovisko spôsobom „argumentum a contrario“ (dôkaz opakom), a to tvrdením, že ak by notifikačná povinnosť mala platiť na akékoľvek predpisy týkajúce sa možného sprostredkovania elektronickými prostriedkami, išlo by o neprimerane veľkú povinnosť kladenú na členské štáty. To by viedlo k neprípustnému nárastu oznamovacej povinnosti bez toho, aby to skutočne prispievalo k napĺňaniu cieľov tohto postupu, ktorého cieľom je zamedziť tomu, aby členské štáty prijímali opatrenia nezlučiteľné s vnútorným trhom, a umožniť hospodárskym subjektom lepšie využívať výhody vyplývajúce z vnútorného trhu.

Zdroj: JUDr. Filip Petrinec, PhD. Právne Noviny