O prvej vyrobenej „Lade“ toho už bolo popísaného mnoho, dokonca aj v súvislosti s jej aktuálnym okrúhlym výročím. Zverejnených bolo veľa článkov plných zaujímavých, aj menej pútavých faktov, mnohokrát podfarbených nezmyslami nereflektujúcimi politické pozadie vývoja a neskoršej výroby tohto auta. Faktom však je, že práve dnes, 19. apríla 2020, oslavuje toto legendárne auto svoje formálne narodeniny. V skutočnosti sa tri dni pred 100. výročím V. I. Lenina prvých 6 kusov zmontovalo len ručne na výrobnej linke, ktorá ešte nefungovala, no aj tak je zázrak, že to v Sovietskom zväze v tak šibeničnom termíne vôbec stihli, do veľkolepých „Leninových“ osláv v tom momente totiž skutočne zostávali už len tri dni (narodil sa 22. apríla 1870). Od prvého oznámenia Brežnevovho zámeru zmotorizovať ľud ZSSR a jeho zakotvenia do direktív pre 8. päťročnicu Plánu rozvoja národného hospodárstva ZSSR na roky 1966 – 1970 pritom uplynuli len necelé štyri roky. Zázrak? V podstate áno.
Stihli to. Výrobná linka ešte stála, no prvých šesť kusov VAZ 2101 bolo v čase osláv Leninových narodenín už na svete.
Brežnevove dieťa
Keď sa v roku 1964 stal L. I. Brežnev prvým tajomníkom UV KSSZ (o dva roky neskôr sa sám vymenoval generálnym tajomníkom), jedným z jeho predsavzatí bolo zmobilizovať ruský národ a postaviť ho na kolesá. Na pozadí tohto poetického príbehu, samozrejme, netreba vidieť prehnané sociálne cítenie, ale skôr potrebu Sovietskeho zväzu vytvoriť výrobky vhodné pre export. „Tvrdá“ mena totiž, na rozdiel od „západnej“ ideológie, predstaviteľom východného impéria nesmrdela a potrebovali nájsť spôsob, ako ju dostať do krajiny. V roku 1966 pritom ZSSR vyrábalo dvakrát viac nákladných áut a autobusov, než osobných vozidiel a ani z tých (Záporožec, Moskvič, Volga) sa veľa vyvážať nedalo. Rusko potrebovalo viac, potrebovalo auto „západných“ štandardov, ktoré si ochotne kúpia aj na západ od hraníc Sovietskeho zväzu.
Moskvič 408 bol síce veľmi pohodlným a priestranným autom, no o jeho veľkých exportných ambíciách na "Západ" nemohlo byť reči. Sovietsky zväz súrne potreboval niečo lepšie.
Veľa vody by na "Západe" nenamútil ani vtedajší Záporožec ZAZ-966.
Renault 12 alebo Fiat 124?
Menej známym príbehom je hľadanie vhodného vzoru. Rusom bolo totiž jasné, že vlastnými silami nič konkurencieschopné v dohľadnom čase nepostavia. Technológie aj konštruktérske „mozgy“ pritom mali neraz dokonca kvalitnejšie než ostatní, chýbal im však čas. Vzhľadom na politické pozadie celého príbehu nebolo hľadanie vhodného partnera vôbec jednoduché. Nešlo len o to, aby vedeli „vzorové auto“ vyrobiť, ale aj o to, aby pochádzalo z krajiny s vhodným politickým postojom k ZSSR. Sitom prísneho výberu nakoniec prešli len Francúzi a Taliani. Ako prvý prejavil enormný záujem o „motorizáciu“ Ruska Renault. Okamžite bol ochotný ponúknuť to najlepšie, čo mal, a Rusom predviedol plány a technickú dokumentáciu horúcej novinky. Auto však nemali ešte hotové, čo Rusov nepresvedčilo (pravdepodobne to malo aj ekonomické pozadie), a tak dali nakoniec prednosť Talianom. Tí ponúkli úžasný Fiat 124, elegantný sedan, neskôr dokonca ovenčený titulom Auto roka. Ešte predtým, v júni 1966, však letecky poslali do ZSSR tri hotové kusy a aby bol „dar“ od Talianov ešte pompéznejší, naložili ich do úplne nového transportného lietadla An-22 „Antej“, ktoré práve úspešne absolvovalo predvádzacie lety na medzinárodnom leteckom aerosalóne v Paríži. Dva Fiaty 124 neskôr slúžili ako „testovacie muly“ a jeden na propagačné účely a školenia. V konečnom rozhodnutí pre Fiat pravdepodobne zohrala významnú úlohu aj politika, dôkazom je aj fakt, že niekdajší šéf talianskej komunistickej strany PCI (Partito Comunista d'Italia), Palmiro Togliatti (zomrel v roku 1964), nakoniec „daroval“ svoje priezvisko mestu, v ktorom od roku 1970 licenčné Fiaty 124 vznikali. Spokojný bol však nakoniec aj Renault, Rusom zmodernizoval výrobu Moskvičov a spomínanú dokumentáciu „strelil“ Rumunom, ktorí na základe nej začali s výrobou Dacie 1300 (spomínanou novinkou bol totiž nemenej pokrokový Renault 12).
V čase jednania s Rusmi mal Renault rozpracovaný vývoj tohto auta. Rusi ho nakoniec odmietli, zapáčil sa však Rumunom, ktorý ho začali vyrábať ako Daciu 1300.
Žiguli? Kdeže, pozeráte sa na Fiat 124. Rusi pre VAZ 2101 nakoniec prevzali aj farby talianskych lakov.
Použijeme stavbárov vodnej elektrárne
Ako miesto fabriky na stavbu nového auta bol vybraný breh obrovskej vodnej priehrady pri meste Kujbyšev (dnes Samara). Miestna stavebná spoločnosť Hydrostav tu už mala navozené stroje a obrovské množstvá robotníkov (vrátane vybudovaných ubytovní), ktorí tu stavali veľkú vodnú elektráreň. Geograficky vyhovovala aj pozícia, energetické nároky zabezpečila nová hydroelektráreň a bolo tu dosť miesta na vybudovanie mestečka „Togliatti“, ktoré malo byť novým domovom ľudí pracujúcich v pokrokovej automobilke. Skrátka „megaprojekt“ s obrovským hospodárskym aj politickým významom. Prvý výkop na stavbe automobilky uskutočnili v januári 1967 a už v roku 1970 sa tu mali začať vyrábať autá. To však nebolo všetko, do 100. narodenín Lenina museli Rusi upraviť aj Fiat 124, jeho konštrukcia sa totiž ukázala v podmienkach reálneho Ruska ako nedostatočná. Nad šibeničným termínom pritom krútili hlavami aj svetové automobilky, postaviť fabriku, upraviť auto a zabezpečiť rozbeh sériovej výroby sa totiž v tak krátkom termíne a za podobných podmienok zatiaľ nikomu nepodarilo.
Sériová výroba VAZ 2101 (o význame jeho číselného označenia si viac povieme nabudúce) sa nakoniec kostrbato rozbehla až v auguste 1970 a oficiálny začiatok sériovej výroby VAZ bol oznámený 9. septembra 1970.
Nabudúce: Skúška ohňom – od Fiata 124 po prvé Žiguli
