Začiatok cesty, lepenie samolepiek na prvom odpočívadle - bod stretnutia posádok
Prvé opravy
Do zasľúbenej krajiny treba najprv prekonať maďarské diaľničné kilometre. A hneď badať rozdiel. Naše už skoro historické autá nedržia priamy smer, nebrzdia, nemajú výkon, nesvietia a modrá Lada pokazeným a naplno rozohriatym kúrením z posádky saje hektolitre potu. Stopäťka? Tá pri štartovaní zapaľuje valce na striedačku. Najprv prvý, potom tretí, kým prvý zatiaľ vypne a nahodí ďalšie. Pochybnosti o celom tripe nie sú na mieste.
Neustále korigovanie priameho diaľničného smeru, bolesti chrbtice, nepoužiteľné spätné zrkadlá, to všetko prináša dokonalé vyčerpanie. Nechápeme, ako mohli na tomto naši rodičia cestovať a my s nimi. Celá rodina nabalená až po okraj zadného okna na dovolenku do Juhoslávie, vyvarený motor na diaľnici. Viem si živo predstaviť tie pocity. „Kedy tam už budeme, mami?“
Zo spomienok na minulosť vytrháva biela Lada. Svojou rozklepanou ručičkou ukazovateľa benzínu hlási extrémne vysokú spotrebu. Krátke nazretie pod kapotu – čerpadlo strieka palivo všade navôkol. Riešenie? Plechovka piva, ktorá unikajúci benzín zbiera a ten následne lejeme späť do nádrže. V moderných prospektoch by sa tomu určite hovorilo rekuperácia energie. Spokojní s riešením zalamujeme tesne na odpočívadle pred rumunskými hranicami.
Cigáni idú do neba, alias nesmrteľné autá zvládli 2 500 kilometrov bez váhania.
Hlavnou výbavou každej posádky na takú cestu musí byť dobrá nálada a bezstarostnosť
Do slnečného dňa
Ráno zostáva po Lade napriek modifikácii mláka benzínu, plechovku piva teda nahrádza objemnejšia fľaša zeleného čaju. Zozbieraný benzín každú chvíľu smeruje do nádrže aj s prídavkom leteckého, čo je zmes nafty a iných patokov z pivnice jedného člena výpravy. Cestovná nálada klesá úmerne rýchlo s množstvom paliva.
Napokon pomáha pobláznená navigácia. Nečakane ukazuje zjazd z diaľnice, kde nachádzame spásu v podobe vrakoviska. Nadšenie búra jazykové bariéry. Miestny na úpenlivé ukazovanie prstom na roztečené tesnenie reaguje s prízvukom „benzínpumpa“ a chápavým úsmevom. Po chvíľke lovenia prináša ukážkové čerpadlo priamo na našu Ladu. Za tisíc forintov, špinavé ruky a polhodinu práce už rýchly šíp ide ako nový. Keby mal palubný počítač, ukáže smajlík.
Ako útechu dostávame darček od posádky zo Škodovky. Gýčová sadrová topánka so živou rastlinou smeruje do bielej Lady s menom Kvetka, druhá obojstrannou lepiacou páskou na kapotu modrej Lady ako Ruženka. Cesta sa stáva krajšou a pochybnosti opäť strieda radosť.
Stanovanie na neobvyklých miestach je súčasťou folklóru roadtripu
Domáci
Pár kilometrov a prvá výhra je za nami, policajt sa mýlil. Míňame tabuľu vítajúcu v Rumunsku! Cesta po miestnom vidieku ubieha rýchlo, s občasným predbiehaním konských povozov, či trénovaním driftov na našich zadokolkách. Kombináciu pražiaceho slnka a pokazeného kúrenia modrej Lady rieši posádka elegantne – dekou položenou na výduchoch kúrenia. Okná dole, lakte vonku.
Po dlhých stovkách kilometrov nasleduje Cluj – Napoca, nezaujímavé hlavné mesto Transylvánie. Chuť prespať vonku pri neďalekej vodnej priehrade potápa otrasná bolesť zubov u jedinej členky výpravy. Anglicky hovoriaci zubár je našťastie za rohom a jeho ochota pracovať v sobotu večer je dostatočná. A jeho sused? Domáci v penzióne ako na zavolanie už čaká so slivovicou. Nalieva, najmä sebe, až do príchodu vlastnej ženy domov. Odvtedy ho nevidíme...
Po snahe o opravy v nedeľu ráno (výsledok: modrá Lada stále kúri a škodovácke rádio stále nehrá) sa ide ďalej. Smerujeme na údajné rodisko Drakulu. Cesta po rumunskom vidieku naďalej ukazuje ošarpané domy, rozbité cesty prestriedané novými s veľavravnými tabuľami Európskej únie, ako aj hlúčiky domácich postávajúcich pred domami a sledujúcich dianie vonku. Okolitá príroda neprestáva fascinovať. Ani cieľ dnešnej cesty – mestečko Sighisoara nesklame. Obdivné pohľady na historické fasády a ulice spolu s vežovitými stavbami však prerušuje hlučná rana do nárazníka. Biela Lada do modrej schválne nedobrzdí a odteraz začíname parkovať na doraz. Na dve parkovacie miesta sme sa vošli všetci traja. Miestni náš zámer nepochopili. Za stieračmi sú tri pokuty.
Drobné i stredne veľké opravy sú súčasťou výletu a nikoho neotravujú...
Ranné prekvapenie
Akokoľvek nás neteší pohľad na ne, nový výrazný čierny nápis Gay Love na bielej Lade je silnejšia porcia. Jeden z členov výpravy nám túto kombináciu v noci nastriekal na predný blatník ako prekvapenie. Veď jeho škodovka sa pomsty dočká neskôr...
Dlhé kilometre únavného presunu z rodiska Drakulu prinášajú turistické mesto Brasov, konkrétne hrad Bran, ďalší, kde mal obávaný vládca žiť. Čo-to o miestnom turistickom ruchu hovorí obrovský biely nápis Brasov na miestnom kopci. Samotný hrad stojí za to – úzke schodištia a tesné miestnosti lákajú. No turistov je tu na vkus tejto výpravy priveľa. Turistické zázemie pod hradom prináša pomstu za popísanú bielu Ladu. Desiatka nakúpených gýčových pohľadníc smeruje lepiacou páskou na boky škodovky a podčiarkuje jej výnimočnosť. Fádna plesnivá zelená je razom preč, parkovisko plné turistov sa po úvodných nechápavých pohľadoch rozosmieva. Vyzdobenejší nasledujeme ďalší kurz - hory Fagaraš.
Stretávať povozy v Rumunsku je rovnako bežné ako u nás stretnúť TIRák.
Cigáni idú do neba
...počuť z vysielačky opis nášho výjazdu na horský priesmyk Transfagarasan. Pravda, plne naložená Lada rútiaca sa strmou cestou ani nevyzerá inak. Naše nesmrteľné autá rýchly výjazd pomedzi polozatienené tunely, horší i lepší asfalt a ostré zákruty prežívajú bez ujmy. Zbúrali sme mýtus, žiadny prehriaty motor alebo zlomená náprava, dokonca aj spotreba je celkom rozumná.
Uprostred priesmyku čaká pár stánkov a krátka pauza. Nasleduje zjazd smerom k priehrade Vidraru. Mýty opäť pokorené – brzdy prežili aj ostrú jazdu. Plná dole (tak 60 km/h), ostrá brzda na 30 a zase rýchly výjazd (po pár minútach pridávania 60) opakujeme donekonečna. Až na krútenie sa karosérii, neuveriteľné náklony, dranie zásteriek v každej zákrute a čudesné zvuky od náprav autá neprotestujú. Len modrej Lade sa medzičasom rozpadol výfuk.
Bez problémov prežívame k priehrade, pod ktorou vo svojej reportáži spali blázni z britského TopGearu. Kusy nového asfaltu strieda rozbitá cesta. Komfortné pruženie z osemdesiatych rokov a sedačky také mäkké, že by odfiltrovali aj prechod po skalnatom útese však všetko tlmia. Iba za cenu neúnavnej bolesti chrbta a potu z koženky.
Po každej oprave je nutné urobiť zaťažkávaciu skúšku. Veď ak by to znova prdlo a malo stáť veľa, boli by to posledné kilometre nezbedného auta.
Nekonečné hory
Blúdenie po rumunskom vidieku prináša nové zážitky. Až teraz narážame na mimoriadne kamenistú cestu ako z antiprospektov o Rumunsku. Štyri kilometre kameňov, prachu a ešte ostrejších skál sú previerkou našich áut. „Pani, koľko ešte bude takáto cesta?“ pýtame sa miestnej lámanou rumunčinou. „Už len kúsok, potom je to dobré!“
Pochybnosti o jej hodnotení sú na mieste. Modrá Lada si z „dobrej cesty“ odnáša rozbitý stabilizátor a stupňujúci sa buchot tlmičov. No stačí polhodinová oprava a nesmrteľné autá idú ďalej. Aj potom, čo v škodovečke ostanú zabuchnuté kľúče. Priamo v zapadnutej dedine pred miestnou krčmou s až príliš opitým miestnym. Problém? Nie, stačí železná tyčka z roštu na gril a chvíľka hrabania sa pod tesnením okna na dverách vodiča. Stopäťka je nenásilne otvorená a vyráža na ďalšiu dlhú cestu.
Na začiatku horského priesmyku Transalpina výpravu už dobieha únava. Obsadené ubytovania nútia ísť čoraz ďalej do nocou pokrytých rumunských hôr. Rozbitý asfalt strieda ešte rozbitejší a chabé svetielka našich áut na istote nepridávajú. Rovnako tak vypovedanie štartovania modrej Lady. Po chvíľke manévrov a roztláčania smerom z kopca konečne naskakuje. Môže sa ísť hlbšie do lesa. Míňame strašidelné penzióny a nedokončené stavby uprostred ničoho.
Bolo povinnosťou túto tabuľu odfotiť. A to sme ešte len v prvej polovici...
Prejazdy a stanovania
Až konečne – mesto a v ňom voľný penzión. Ráno dobre vyspatí zdolávame cestou domov ešte jeden priesmyk. Na Transalpine sa vo veľkom stavia a dokonalé nové kúsky asfaltu tu striedajú niekoľko desiatok metrov dlhé časti rozbitej cesty alebo terénnych plôch. Bežný je vjazd do neprehľadnej zákruty, kde bez upozornenia čaká štrkový násyp. Kamión oproti? Smola. Úroveň zabezpečenia dokonale ilustrujú o kamene opreté dopravné značky. Ale práve to je čaro jazdenia v Rumunsku.
Prekonávame ďalšie stovky kilometrov, z modrej Lady sa stáva čoraz väčší šrot, škodovka sa začína prehrievať a bielej Lade čochvíľa odpadne predný nárazník. A jej hrdzavý blatník naplno kvitne. No mechanika stále šľape a pri pravidelnom dolievaní oleja autá proste idú vpred až na hranice.
Rumunský colník sa nezdržuje smiechu pri pohľade na naše onálepkované a dobité rýchle šípy. S pobavenou otázkou „ladacross?“ trojicu púšťa naspäť do západnejšej časti Európy. Posledné, čo od neho v rachote rozpadnutého výfuku a trieskajúceho tlmiča počujeme, je krásne slovenské: Čau!
Ďalší mýtus pokorený, trojica áut je naspäť na Slovensku.
Viac foto z výletu BA - Rumunsko - BA
autor: Ľuboš MISTRÍK - najkrajsiecesty.sk
