V dobách, keď vlastne väčšina z nás žije aktívnejší život na sociálnych sieťach (pozdravujem Zuckerberga, škandalózne mi klesla hodnota zakúpených akcií Facebooku po jeho liberálnom prístupe k súkromným dátam užívateľov) ako v reálnom živote, nepredstavovalo vážnejší problém nájsť podobných rebelov. Tých, ktorých ovial protestný vietor, bolo nemálo. Okej, nebol to dav, ako minule na námestí SNP, ale ako vravím, bolo ich dosť. Lenže potom nastúpili externé filtračné vplyvy. Padavky a chlapi, ktorí mali kožu tvorenú z vodou rozpustného materiálu, odriekli účasť kvôli predpovedi počasia. Pre petrolheada dážď nie je prekážkou, ale výzvou! Srabi! Ďalších stopla manželka, svokra a podobné príšery.
Zopár chlapov to vyriešilo kompromisne, naložili do auta závažie vo forme partnerky a vyrazili na už pomaly legendárny stretávací bod - na pumpu Slovnaft na Prístavnej ulici. V jej interiéroch si na Veľký piatok dávali ráno kávu vodiči Hondy, Renaultu, Porsche a Volva. Vodiči BMW a Peugeotu sú, samozrejme, stále problematickí, tak sa pripojili neskôr.
Pán expremiér povedal, že na východe nič nie je. Tento výrok koliduje s našou pamäťou, ktorej dávame síce často zabrať, ale takto lacno nás neoklame. Čo si pamätáme a každoročne pripomíname, sú tam fantastické cesty na jazdenie, dobrá kuchyňa, príjemní ľudia a nízke ceny služieb. Pre niekoho, kto má na ruke hodinky za stotisíc, to môže znamenať nič, síce cez zuby, ale vieme to pochopiť. Pre nás je to však malé slovenské nebo.
K tomu, aby sme si to naše nebo užili, sme sa tam potrebovali dostať. Po povinnej jazde na diaľnici, ktorá bola plná kreténov neznalých elementárne dopravné predpisy, sme si od Hriňovej nasadili sedatíva vo forme okresných ciest. Míňali sme obce ako Kokava nad Rimavicou, Klenovec, Hnúšťa, Ratková, Sirk, Jelšava, až sa pred nami objavila Rožňava. Pre neznalých, je to jedno z miest z miesta, kde nič nie je. Po rýchlom ubytovaní v hoteli sme začali riešiť dilemu veľkej závažnosti, či si dáme nočný prejazd kopcom nad Dobšinou, alebo si doprajeme oddych, predsa aj zajtra je deň. Zvíťazilo unavené krídlo, ktoré rozumne argumentovalo, že sme sa dnes vyjazdili aj tak do sýtosti.
Lenže Biela sobota potešia iba ultrapravicovo zmýšľajúcich voličov a milovníkov narkotík pod kódovým označením “špáradlo”. Vodná smršť nebola pre naše tvrdé jadro takou prekážkou, ako sa spočiatku zdalo. Z prítomných žien sa vykľuli fanúšička seriálu 1890, takže si presadili medzizastávku v kaštieli Betliar. Ale potom už prím hrali vysoké otáčky motora, pneumatiky zvádzajúce nerovný boj s trakciou a odvaha vodičov. Kto pozná úsek Gemerská Poloma-Hnilec-Mlynky (znalci vedia, že to je jedna z trás Rallye Tatry) potvrdí, že je iba málo jazdne zaujímavejších úsekov v oblasti, kde vlastne nič nie je.
Po tomto úseku bol aj samotný prejazd Dobšinským kopcom pohodovou prechádzkou. Ale boli sme vďační aj za ňu. Po poriadnej šoférskej párty sme si dopriali relax v košickom kine. Spielbergova novinka Ready Player One na tento účel poslúžila dokonale. Cestu domov prerušilo na krátku dobu iba stádo rozrušených srniek, ktoré sa nevedeli spamätať z Ficovho výroku a dezorientovane pobehovali po ceste.
Nedeľná trasa domov inverzne kopírovala piatkový príjazd, ktorý bol overene zábavný. Popravde, asi na tom náboženstve niečo bude, lebo po tých dňoch rúhania sa, prišiel zrazu trest. Keď sme si mysleli, že najhoršie, čo sa nám môže stať, je husté sneženie, niekto tam hore pritvrdil a zaslal na nás ešte aj hustú hmlu. Bojovali sme statočne, až sme nakoniec vyhrali, konzumná pauza v Masarykovom dvore vo Vígľaši sa už niesla v slnečnom duchu.
Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Pán expremiér nás o...oklamal. Všetkých. Aj sám seba. Východné Slovensko je kus krásneho kraja, kde si aj úzka skupina náročných autičkárov príde na svoje. Aké z toho plynie spoločenské ponaučenie? Neverte bezvýhradne politikom, radšej si naštartujte svoju káru, zoberte partiu, spravte si radosť a podporte regionálnu ekonomiku.
