Test Fiat Tipo 1.0 FireFly Life: Posledný pokus pred nevyhnutným

A rovno na úvod si môžeme povedať, že čisto obchodne nebol. To netvrdím ja, ale európski motoristi, ktorí hlasovali svojimi peňaženkami a je nutné dodať, že ich aktuálne zmeny príliš nepresvedčili. Chcete to v konkrétnych číslach?

Od januára do októbra sa v eurozóne predalo len o niečo viac ako 33 tisíc kusov Fiatu Tipo vo všetkých karosárskych variantoch. To je v porovnaní s vlaňajškom (a teda pred faceliftom) prepad viac ako o pätinu. Aby to bolo fér, mali by ste vedieť, že medziročne klesali predaje prakticky všetkých modelov nižšej strednej triedy, lenže o niečo menej a navyše v prípade Tipa mala stratu záujmu brzdiť práve modernizácia.

Taliani skrátka nemajú dôvod vyskakovať si. Jeden z ich najdôležitejších modelov sa predáva rovnako ako nepomerne drahšia a väčšia Škoda Enyaq. Alebo aby sme neodbiehali od triedy, takmer šesťkrát horšie ako Volkswagen Golf, ktorý má najlepšie časy tiež zrejme za sebou, keď sa v októbri prepadol až na dvadsiatu priečku najžiadanejších áut v Európe. Znamená to ale, že je Fiat Tipo s litrovým trojvalcom mizerné auto?

Vratké prvé metre

Teda musím priznať, v prvom momente to tak skoro vyzeralo. Prejavy malého motora sú po prvom naštartovaní (slušne povedané) rozpačité. Za studena sú rozjazdy zľahka trhané, ešte zvláštnejšie však bolo, ako sa auto húpalo a plávalo. Bez ohľadu na rýchlosť sa po každom aj miernom natočení volantu doslova vlnilo v bokoch. Tu bude iný problém...

Rýchla zastávka na pumpe a manometer potvrdili, že s tlakom 1,5 a 1,7 baru v predných pneumatikách sa normálne jazdiť nedá a ani vzadu to nebolo o nič lepšie. Prvé prekvapenie však prišlo vzápätí. Auto nezhrublo ani po dofúknutí gúm na predpísaný tlak. A kvalita jazdy stále o parník prevyšovala všetko, čo som si z poslednej doby pamätal. To nemôže byť len päťdesiat-päťkou profilom Goodyearu Efficient Grip. A potom mi to došlo.

Tipo bolo pôvodne vyvíjané pre Južnú Ameriku a ďalšie trhy s horšími cestami a keď sa pozriete na jeho robustné predné ramená a predovšetkým hlavné silentbloky, pochopíte, že skvelá izolácia karosérie od vibrácií, rázov a hluku nie je náhodná. Niektoré komponenty tohto auta vyzerajú ako z tanku. Pridajte k tomu výborne naladené tlmiče Sachs a máte stroj, ktorý sa dokáže na šestnástkach pohybovať aj po dierach a výmoľoch s ladnosťou baletky.

Akurát od nej nesmiete čakať, že v zákrutách prepne a zaberie ako šprintér v tretrách. Vzadu pracuje len jednoduchá torzná priečka a spomínané kvalitné tlmiče síce majú pohyby celkom slušne pod kontrolou, lenže kvôli poddajnému odpruženiu sú náklony o niečo väčšie, než by ste asi čakali.

Fiat tými výraznejšími presunmi hmoty môže paradoxne pôsobiť trochu ťažkopádne, aj keď je v skutočnosti ako pierko. Bez vodiča a eurobalastu má len 1165 kg a vďaka ľahkému motoru nad prednou nápravou si s ním v zákrutách môžete robiť čo chcete. Nenechá sa vykoľajiť ani ostrým utiahnutím stopy alebo povolením plynu v oblúku a na hranici priľnavosti pneumatík vám dokonca zadok začne pomáhať so zatáčaním.

Nakoniec je to ale mierne preposilované a k vodičovi možno až ľahostajné riadene a celkovo vláčny, mäkký a jemne kolísavý charakter podvozka, ktorý vám neodbytne naznačí, že tento Fiat nebol stvorený na rezanie zákrut a vybúrenie prebytočných hormónov. Jeho poslaním sú v prvom rade komfortné presuny, čo je v absolútnom poriadku. Nikto príčetný si nebude kupovať litrové Tipo, aby s ním zlepšoval svoje časy na Pezinskej Babe.

Uzimená Svetluška

Aby som náhodou nezahovoril úvodné rypnutie do zakopávajúceho studeného motora, poďme pod kapotu. Nedalo mi to a vo Fiate som sa explicitne opýtal na toto chovanie. Potvrdili mi, že o ňom vedia, nešlo ale o chybu konkrétneho auta, ale jednoducho prejav trojvalca v chladnom počasí v režime zahrievania so zvýšenými otáčkami, aby sa katalyzátor čo najskôr dostal na prevádzkovú teplotu.

Netuším presne, čo ľahké šklbanie pri rozjazdoch spôsobuje, trochu to pripomína vynechávanie zapaľovania, našťastie talianska „Svetluška“ sa dokáže zahriať skutočne veľmi rýchlo a od tej chvíle stíchne a napraví i svoje maniere.

Mohutný horný silentblok v motorovom priestore je celkom slušnou zárukou, že sa do kabíny nebudú prenášať žiadne väčšie vibrácie, čo vskutku môžem potvrdiť. Väčšinu času trojvalec pracuje nenápadne a v diaľničnom tempe i pri vyšších ustálených rýchlostiach sa vcelku ľahko nechá prehlušiť valivým hlukom od pneumatík či aerodynamikou, ktorá sama o sebe nie je rušivá.

Pohonná jednotka tak o sebe dáva vedieť prakticky len pri ostrejšej akcelerácii, neprodukuje ale žiadne pre ucho kritické frekvencie a ak vám vyslovene neprekáža zvuková disharmónia troch valcov (mne osobne nevadí), na tento typ konštrukcie ide o jeden z najkultivovanejších agregátov.

Pokiaľ ide o samotnú dynamiku, čakal som s ohľadom na veľmi nízku hmotnosť viac. Auto nie je vyslovene lenivé, nakoniec stovka pod dvanásť sekúnd pôsobí priamo za volantom živšie než číslo na papieri. Ak ale chcete jazdiť svižne, musíte motor točiť napriek tom, že jeho maximum krútiaceho momentu (190 newtonmetrov) nastupuje už pri naftových 1500 otáčkach za minútu.

Tým hlavným dôvodom tohto chovania sú samozrejme pomerne dlhé prevody len päťstupňového manuálu. V meste, respektíve mimo diaľnice vám šestka v zásade chýbať nebude, ale na dlhých trasách považujem túto absenciu vyslovene za omyl. Tým skôr, že Fiat s trojvalcom FireFly šesťstupňový manuál predáva.

Bližšie poskladané kvalty by pochopiteľne pomohli aj pružnej akcelerácii, v prvom rade by sa ale zlepšila prevádzková efektivita. Spotreba na diaľnici sa pri dodržiavaní povolených rýchlostí drží do siedmych litrov na stovku, pri prekračovaní o zhruba desať percent bude Tipo jazdiť za 7,2 až 7,5 litra benzínu na 100 km. S ťažšou šestkou to ale mohlo byť ešte menej.

Rád by som vám v súvislosti s vyššie uvedeným prezradil, aké otáčky má motor pri 130 km/h, aby sme sa mohli prípadne baviť o tom, čo tento trojvalec ešte utiahne, problém je ale v tom, že vám to povedať nedokážem. Vo Fiate totiž niekoho napadlo nahradiť obyčajnú ručičku otáčkomera digitálnymi dielikmi odstupňovanými po 500 ot./min. A najlepšie na tom je, že si žijú tak trochu vlastným životom. Mám fotku, na ktorej ide auto podľa tachometra 132 km/h a točí rovných 3000 ot./min. Na druhej je 131 km/h a otáčkomer pre zmenu ukazuje 3500 otáčok za minútu. A potom sa v tom vyznajte.

V každom prípade týždenný test som po tisícke kilometrov uzatváral s priemerom 6,7 litra na 100 km. Čo nie je žiadne šokujúce číslo, ale s ohľadom na permanentné teploty okolo nuly a mierne vyššie tempo ani žiadna tragická hodnota. A len o liter prekračuje výrobcom udávaný priemer podľa metodiky WLTP.

Pár samostatných slov by si zaslúžila tiež zmienka o priamom vstrekovaní, ktoré signalizuje, že litrové Tipo je ďalším adeptom na problémy s karbonizáciou nasávacích ventilov, ktoré starý T-Jet nepoznal. Ak sa ale nemýlim, FireFly odoberá výfukové spaliny až za filtrom pevných častíc, takže plyny sa vracajú do nasávania o niečo čistejšie a pokiaľ s autom nebudete vyslovene poskakovať len po meste, je šanca, že by to nemusela byť pálčivá starosť.

Väčšina pri starom

Pokiaľ ide o interiér, facelift toho v kabíne veľa nezmenil. Nájdete v ňom hromadu lacných plastov, v kabíne však nič neškrípe, nepraská, skrátka samotné spracovanie ma nijako neuráža. Tipo má na môj vkus príjemné tuhé výplne sedadiel, ktoré neunavujú ani na dlhých vzdialenostiach, svojou výškou ale nepatrím k priemeru, takže sedáky by mohli byť o pár centimetrov dlhšie alebo ponúknuť výsuvnú podperu.

Plusové body Fiat berie aj za ponechanie pôvodného panelu klimatizácie s veľkými otočnými ovládačmi priamo pred hlavicou radiacej páky, takže trochu nešťastne sú zapadnuté len tlačidlá vyhrievania sedadiel.

Že sedíte v staršom aute, vám okrem iného prezradí obrazovka multimediálneho systému i nový čiastočne digitálny prístrojový panel. Ich rozlíšenie či ostrosť za dnešným štandardom už zaostáva, oveľa viac mi ale prekážalo, že pri ostrejšie svietiacom nízkom slnku sú údaje na stredovej obrazovke prakticky nečitateľné, nehovoriac o tom, ako nevábne na nej vyzerajú odtlačky prstov.

Za príjemnú zmenu po modernizácii považujem z pohľadu vodiča aj možnosť objednať si kompletne diódové svetlá. V testovacom aute boli namontované a môžem potvrdiť, že v noci svietia výborne, vážne by ma ale zaujímalo, čí to bol nápad ušetriť na automatickej regulácii ich sklonu.

Ako som spomínal, Tipo má komfortnejšie nastavený podvozok, takže stačí dať do (mimochodom vážne veľkého) kufra (s plnohodnotnou rezervou!) pár tašiek alebo do auta posadiť ďalších dvoch cestujúcich a rázom svietite obrazne povedané do neba. Nepamätám si, že by na mňa za volantom iného auta blikalo toľko vodičov v protiidúcich oslnených vozidlách, ako práve v tomto Fiate.

Záver

Tipo po medzigeneračnej modernizácii spoznáte pomerne jednoducho. Namiesto štandardného červeno-strieborného loga má na prepracovanej maske nápis FIAT a z nejakého dôvodu to vyzerá celkom dobre. Alebo ho zaregistrujete tiež podľa toho, že vás bude v noci oslňovať.

Samozrejme môžete povedať, že je to len drobná peha na kráse a svojim spôsobom skutočne je. Nedokážem ale zároveň zahnať pocit, že aj tento detail je pre facelift Tipa tak trochu symptomatický. Síce ste dostali pridané, zároveň je ale daná vec buď nedomyslená, alebo ste zároveň i čosi stratili.

Chcem tým povedať, že Tipo s preplňovaným litrom vôbec nie je zlé auto. Má priestranný interiér, veľký kufor, pohodlný podvozok, rozumnú cenovku a aj na ten trojvalec sa dá celkom rýchlo zvyknúť.

Keď si ale zároveň uvedomíte, že ide o jediný benzínový motor v ponuke, že staré Fiaty v sebe mali iskru schopnú zaujať nadšených vodičov a že vám dnes kórejská konkurencia okrem väčšieho počtu pohonných jednotiek dokáže základné verzie predať za ešte nižšiu cenu... Tipo je skrátka za zenitom. A obávam sa, že táto modernizácia na tom už nič nezmení.